Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha

Chudobnému zemanovi, ktorý vo dne v noci číta rytierske romány, až sa z nich napokon pomätie, skrsne v hlave nápad obnoviť starodávne potulné rytierstvo. Dá si meno Don Quijote a vo zvyškoch starých brnení svojich predkov sa na svojom vychudnutom koni, v spoločnosti sedliaka Sancha Panzu (ktorého považuje za zbrojnoša) a s mysľou ustavične upätou k panej svojho srdca, slečne Dulciney z Tobosa (ktorá je v skutočnosti len obyčajnou dedinskou kraviarkou), vydá na cestu, aby konal hrdinské skutky. Na svojej dobrodružnej výprave prežíva rozličné komické a trápne príhody, ktoré si svojou bujarou fantáziou a za prísneho dodržiavania rytierskych pravidiel podľa seba prekladá ako veľkolepé dobrodružstvá, kúzla alebo čary, ale pritom mu úplne chýba kritické myslenie a uvedomenie, že sa všetky jeho „hrdinské“ činy v skutočnosti obracajú proti nemu a že je všetkým na posmech. Španielsky spisovateľ Miguel de Cervantes Saavedra, pochádzajúci zo schudobnelej šľachtickej rodiny, napísal toto svoje vrcholné dielo, ktoré môžeme právom nazývať ako nadčasové, na prelome 16. a 17. storočia. Je výsmechom nielen rytierskych románov, ale aj rytierstva ako takého, a tým aj feudálneho povedomia, kritikou vládnucej triedy v Španielsku, tyranského absolutizmu, pochybných vojenských dobrodružstiev a moci duchovenstva.